Deti robia to, čo vidia
Koľkokrát sme od svojich detí chceli pokoj, trpezlivosť, rešpekt či menej času pri obrazovkách – a pritom sme sami robili presný opak? Deti sú naším najvernejším zrkadlom a často v nich vidíme viac zo seba, než by sme čakali. To, ako sa správame, rozprávame, zvládame emócie či trávime svoj čas, si všímajú oveľa viac, než si myslíme. Pretože deti nerobia to, čo im hovoríme, ale najmä to, čo každý deň vidia u nás.
Dieťa sa rodí ako prázdny, nepopísaný papier. To, kým sa stane, ako bude reagovať v rôznych situáciách a akými ľuďmi sa bude obklopovať, je do veľkej miery zrkadlom nás – rodičov a pedagógov. Sme totiž jeho prví sprievodcovia a náš prístup k výchove formuje jeho pohľad na svet.
Deti nerobia to, čo im hovoríme. Robia to, čo vidia.
A práve preto nestačí deti viesť iba slovami. Nestačí ich učiť byť dobrými, hovoriť im, aby neklamali, pomáhali druhým, trávili viac času vonku či menej na telefónoch. Oveľa dôležitejšie je, aby to všetko videli u nás.
Deti sa prirodzene učia cez pozorovanie a napodobňovanie – je to ich najprirodzenejší spôsob učenia.
Na prvý pohľad to znie jednoducho. No rodičovstvo ani výchova jednoduché nie sú – a klobúk dole pred každým rodičom a pedagógom.
Ako všetko tak aj táto teória napodobňovania v sebe ukrýva malý háčik.
Dieťa sa neučí len kopírovaním správania, ale aj tým, ako sa pri nás cíti. Predstavme si rodiča, ktorý je temperamentnejší a v rôznych situáciách reaguje intenzívne. Keď sa smeje, smeje sa od srdca, keď tancuje, akoby sa otriasal celý byt, keď sa nahnevá, zvýši hlas a kričí „naplno“, keď sa niečo nepodarí, reaguje podráždene, buchne dverami alebo sa urazí.
Dieťa toto všetko pozorne vníma – nielen samotné správanie, ale aj emócie, ktoré ho sprevádzajú. A postupne si tieto reakcie ukladá ako spôsob, ako zvládať vlastné emócie.
Nečakajme potom, že keď sa dieťa ocitne vo svojej „náročnej“ situácii – napríklad keď mu nekúpime sladkosť, ktorú chce, alebo keď má chvíľu vydržať v pokoji či tráviť čas, ktorý nie je v súlade s jeho aktuálnou náladou – bude reagovať pokojne a s nadhľadom. Nemá odkiaľ tento vzorec zobrať.
Nezabudajme však ani na to, čo si dieta prináša “do vienka“.
Genetika zohráva vo vývine dieťaťa taktiež svoju rolu. Napríklad Robert Plomin vo svojej knihe Blueprint: How DNA Makes Us Who We Are poukazuje na to, že genetika má významný vplyv. Môže sa teda zdať, že genetika určuje, aké dieťa bude.
V skutočnosti je to však komplexnejšie. Dieťa síce prichádza na svet s určitými predispozíciami, no prostredie, v ktorom vyrastá – to, čo vidí, počuje a zažíva – má zásadný vplyv na to, ako sa tieto predispozície rozvinú.
Inými slovami, gény dávajú základ, ale práve prostredie formuje, akým smerom sa tento potenciál bude uberať. A tým prostredím sme predovšetkým my – rodičia a učitelia, ktorí deti každodenne sprevádzajú.
Dieťa nerobí problém preto, že chce. Reaguje tak, ako sa naučilo. Tak, ako to opakovane vidí a zažíva doma.
Nečakajme teda pokoj od dieťaťa, ak pokoj pravidelne nevidí a nezažíva. Ak chceme meniť správanie detí, prvým krokom nie je meniť ich – ale pozrieť sa na seba.
Výzva
Skúsme byť pre deti príkladom. Nie dokonalým – ale vedomým.
Ak chceme v deťoch budovať lásku ku knihám, nestačí im knihy kupovať. Čítajme si s nimi – a ešte viac, čítajme si aj sami. Dieťa sa prirodzene pridá.
Ak chceme, aby sa hýbali a trávili čas vonku, nezačínajme hneď krúžkami. Obujme si tenisky my, zbaľme batoh a vyrazme – na prechádzku, na bicykel, na ihrisko. Spoločný čas má väčšiu hodnotu než akákoľvek organizovaná aktivita.
A nezabúdajme na to najdôležitejšie – najmä vo vypätých situáciách. To, ako reagujeme my, sa stáva vzorom pre naše deti. Ak chceme, aby zvládali emócie pokojnejšie, s rešpektom a nadhľadom, musíme tým začať u seba.
Deti nás nepočúvajú tak, ako by sme si priali. Ale veľmi pozorne nás sledujú.